Stojím na zamrznutom Nordkappe a vietor hvízda tak, že človek má pocit, že ho odfúkne rovno do Barentsovho mora. Nordkapp v zime je drsný, ale hypnotizujúci. Lúčim sa a odchádzam za ďalším dobrodružstvom, ktoré ma čaká na mojej ceste severom.
Od vetrom bičovaného Nordkappu cez pulzujúce Tromsø až po rozprávkové Lofoty – táto zimná cesta karavanom nie je len o kilometroch. Je o tichu, polárnej žiari, vôni mora a chvíľach, keď zistíš, že aj “koniec sveta” môže byť tým najkrajším dobrodružstvom.
Tromsø – mesto, ktoré nespí ani v tme
Po týždňoch jazdy bielymi serpentínami prichádza zmena. Druhé najväčšie európske mesto za polárnym kruhom. Tromsø pulzuje, aj keď je v polárnej noci. Strávil som tu dva dni túlaním po meste, cez farebné domčeky, mosty a prístavy, kde to žije rybármi aj študentmi. Nezabudnteľný bol večer v Olhallen – najstaršej pivárni v meste, kde sa pri stole cítiš ako medzi miestnymi dobrodruhmi. A potom Bastard Bar, hlučná kombinácia hudby a zábavy, ktorá ukazuje, že aj Arktída vie byť aj poriadne veselá.
Lofoty – týždeň v severskom sne
Z Tromsø smerujem ďalej – cesta sa kľukatí medzi fjordmi, tunelmi a horskými priechodmi. Keď sa zrazu zjaví krajina, ktorá vyzerá ako z pohľadnice.
Ako prvú zastávku volím Henningsvær – dedinku na ostrovčekoch, kde sa futbalové ihrisko takmmer prelieva do mora a rybárske domčeky dotváraju, ako zisťujem, typickú “pohľadnicovú” atmosféru Lofotov.
Cestou z Heimøya – pokojnej dedinky, kde cítiť, že tu čas plynie inak, zastavujem v Lofotr múzeum – návratu do vikingskej éry. Drevená sála, ohnisko, rohy s nápojmi – človek má pocit, že sa stal súčasťou dávnych príbehov.
Pokračujem na surfistickú pláž Vestvågøya – noc na tomto ostrove je tichá, iba vietor občas zatrasie karavanom. Ráno ma prebúdzajú lúče slnka a užasné výhľady z mojho kemperskeho mieta. Skvelé miesto na raňajky a kávu. A áno, surfuje sa tu aj v arktickej zime.
Hneď po raňajkách vyrážam ku Flakstadøya a na túra na Kvalvika pláž – zasnežený prechod cez hory a odmena v podobe pláže, kde sa biely piesok stretáva s divokými vlnami.
Znovu sa mi podarilo nájsť krásne miesto na prenocovanie, zostávam hned pri nástupe na túru. Noc tu prináša to, v čo som tajne dúfal – úžasnú polárnu žiaru, ktorá pretína nebo nad horami a fjordmi.
Reine – ikona severu
Ráno v Reine je ako obrázok z katalógu – rybárske domčeky na vode, hory nad nimi. V malej kaviarni Bringen vonia káva a čerstvé pečivo, a človek má pocit, že život tu môže byť dokonalý.
Sørvågen – a jedinečná chuť Lofotov
Večera v reštaurácii Maren Anna je gastronomický vrchol cesty – čerstvé morské plody, úžasné jedlo, priateľská atmosféra… Čo viac si môže človek priať, po týždňoch na severských cestách chutí každé sústo ako odmena.
Å – posledné písmeno nórskej abecedy, posledná zastávka
A potom prichádza Å – dedinka s najkratším názvom na svete, kde cesta končí. Úzke uličky, rybárske domčeky, vôňa sušenej tresky a pocit, že ďalej sa už naozaj nedá ísť. Čaká ma len trajekt z Moskenes do Bodø ktorý odnáša môj karavan späť do reality. Cestou späť na Slovensko ešte navštívim Oslo, Malmo a trajektom sa presuniem do Hamburgu. Ale to si už nechám na posledný blog môjho severského cestovania…
